Svadbu sme plánovali na Marec 2016. Vzhľadom na to, že bol cudzinec a museli sme prekladať všetky potrebné dokumenty, celé sa to pretiahlo na Máj 2016. Týždeň pred svadbou sme museli ísť na cudzineckú políciu pre doklad o tom, že tu je legálne. Bohužiaľ sa niekde stala chyba a B nemal potvrdenie o tom, že sme tam v novembri boli a zaregistrovali ho. Okamžite ho museli zadržať ako nelegálneho cudzinca a odviezli ho v putách do Karlína.
Napriek tomu, že sme boli veľmi vystrašený, všetko to však prebiehalo veľmi pokojne. Policajti boli veľmi zhovievavý a uisťovali nás, že je to len postup a všetko bude fajn. Po pár hodinách bol vonku s vízami v pase a potrebnými papiermi pre svadobný obrad.
Deň D
Vzali sme sa 05. mája 2016 na nádhernom pražskom Vyšehrade. Veľká srdcová záležitosť. Na obrade boli (okrem môjho brata) len naši najbližší. Moji rodičia a pár priateľov. Tradičná svadobná hostina sa chystala na leto.
Cítila som, že sa mi splnil sen. Bola som najšťastnejšia na svete. Vedela som, že to bolo rýchle, no zablokovala som všetky obavy, každý strach, ktorý ma varoval, že to nemusí skončiť dobre. Chcela som to urobiť, nepochybovala som, že on je ten pravý.
Po svadbe som sa starala o prípravy na druhú svadbu, končila vysokú školu, pracovala, zatiaľ čo on mi nielenže vôbec nepomáhal, ale naopak len pridával zbytočné starosti. Na ceste na Slovensko z Karlových Varov, sme sa veľmi pohádali, pretože stratil už druhý krát za jeden mesiac moju platobnú kartu. Niekde medzi Brnom a Slovenskom za jazdy otvoril dvere a takmer vyskočil von. Stáli sme niekde na benzínke a hádali sa ako psy.
O týždeň na to, v júli 2016 sme mali druhú - veľkú svadbu na Slovensku zo všetkým ako sa patrí, tentoraz i v spoločnosti jeho rodičov, ktorý odišli späť do USA ešte v svadobnú noc. O všetko sa starali len moji rodičia, nehovoriac len o financiách. Jeho mama sa po celý čas opíjala a užívala si ,,dovolenku.’’
Dva dni po svadbe sa chcel muž, ktorému som dva krát povedala áno, obesiť na vlastnom opasku. Opäť v mojej detskej izbe. O pár hodín na grilovačke tancoval a robil zo seba šaša, akoby sa nikdy nič nestalo. V ten deň som pochopila, že si nikdy život nevezme a že to všetko robí iba preto, aby na seba upozornil a vyvolal ľútosť.
Leto bolo relatívne fajn, boli sme v Prahe, ja som pracovala vo fitku, on nepracoval nikde. Až na veľmi divnú hádku ktorej som doteraz nepochopila. Boli sme na hudobnom festivale Grape v Piešťanoch a na niečom sme sa pochytili, nič dôležité..
Slnko zapadalo, momentálne nehral žiaden z našich obľúbených interpretov len tak sme sedeli pod poloplným pódiom, kde som po prvý raz počula Oscar And The Wolf. Síce som ich pesničky nikdy predtým nepočula, sedeli ako dokonalý soundtrack k mojim pocitom. Slzy mi stekali po lícach, ale stále som bola šťastná.
O pár hodín neskôr, keď sme už boli relatívne udobrený, sme sa na tom veľkom letisku stratili. Nenašli sme sa asi hodinu, napokon sa nám to podarilo no a B dostal hysterický záchvat, že kde a s kým som bola. Nikdy predtým prehnane nežiarlil, ak už, tak to boli len poznámky, ktoré však nakoniec boli viac lichotivé ako nepríjemné. Zavtipkovala som, že som stretla bývalého no ten pako to zobral vážne a ešte viac sa nahneval.. No a dopadlo to tak, že sme sa hádali celú cestu od pódia na parkovisko, kde sa hádka zvyšovala. V aute mi dal po prvý raz facku, na ktorú si našťastie veľmi nepamätám, veď Grape... no viem, že mi ju dal. Nakoniec sa to zvrtlo tak, že ho vytočili neznámy ľudia, ktorý parkovali vedľa nášho auta, niečo v tom zmysle, že opitý zaklopali na naše auto alebo čosi podobné, žiaden extrém. Vyskočil, vrieskal, väčšia polovica slovenskej partie nemala šajnu čo ten Angličan hovorí, no a tí ostatní čo rozumeli sa s ním hádali a ja už ani neviem ako to skončilo, len to, že mi bolo hrozne ľúto, že som kvôli takejto debiline prešvihla MO a Katryandu. V ten deň som si ostrihala vlasy.
V auguste sme veľa sme cestovali, ukázala som mu Slovenský Raj, Tatry, Nemecko, Poľsko.. Opäť som to všetko financovala ja. Od ubytovania, jedla, benzínu.. teraz už nielen zaľúbená ale aj vydatá..
Na ceste z Poľska sme sa nepamätám už načom opäť pohádali, výnimočne šoféroval on moje čerstvo opravené auto a takmer sme havarovali. Tento raz som to bola ja kto vyskočil takmer za jazdy a niekde v Starom Smokovci som utekala a utekala.. Asi dve hodiny som sa túlala po nejakom parkovisku, on ma naháňal potom ma nechal ísť.. plač krik.. no opäť sa to nejako ututlalo.
V septembri začal opäť pracovať ako učiteľ angličtiny avšak za celé leto sa mu opäť nahrnuli dlhy a s platom učiteľa ledva platil nájom. Vzhľadom na to, že si nebol schopný nájsť lepšiu prácu, pretože mal len strednú školu a žiadne nadanie, tak sme pomaly začali plánovať návrat do USA. Vôbec, odkedy sme prišli späť do Prahy mi sľuboval, že v USA by to bolo iné, že si tam môže nájsť akúkoľvek prácu, a že by sa tam o nás postaral.
Vzhľadom na to, že som mala prvú polovicu tohto roka na starosti veľmi veľa (škola, práca, svadby..) po prvýkrát som neodovzdala jednu prácu na čas, ale preniesla si ju na jeseň.
Hneď potom som nás vzala na low badget trip do vysnívaného Paríža.
Po ukončení VŠ sme si s mamkou urobili babskú jazdu do Dubaja, no a o rok neskôr som sa dozvedela, že ma môj drahý medzitým podviedol s nejakou češkou v nejakom pražskom klube.
Do decembra 2016 sme obaja pracovali v Prahe, ja stále vo fitku, on ako učiteľ angličtiny. Po Silvestri sme prišli domov na Slovensko a premýšľali sme, kam do USA pôjdeme. Nemali sme tam nemali žiadne zázemie, jeho rodičia bývali v dome so starými rodičmi, štyrmi psami, piatimi mačkami a neskutočným bordelom.. tak som googlila štatistiky ako: najlepšie mesto na život v USA a bla bla..
Premýšľali sme nad San Francsiscom, Charlestonom alebo New Haven, kde ponúkali čerstvým vysokoškolákom grant.. Bez známych, ubytovania, práce to však všetko vyzeralo finančne veľmi náročné, od hotelov taxíkov atď… no a zo dňa na deň si B spomenul, že má známu v Miami. Ešte v ten deň jej napísal, na čo ona bleskovo odpísala, že žiaden problém môžeš u nás ostať kým si nájdeš prácu a byt. Tak sme sa z minúty na minútu rozhodli pre mesto o ktorom sme ani raz neuvažovali. Ale veď sme boli plavčíci, je to ,,blízko Európy’’ je tam teplo.. Bude to fajn začiatok.
Mesto sme síce našli, no celý proces s vybavovaním mojej zelenej karty bol nesmierne dlhý a stále som nevedela kedy dostanem víza. Prešlo už viac než pol roka a nikto nám nevedel povedať ako dlho to ešte bude trvať. Preto sme začali premýšľať na tým, že odíde sám, bude chvíľu bývať u tety, nájde si prácu, nájde nám byt a o mesiac - dva prídem za ním.
Že mi zároveň konečne dokáže, že to myslí vážne a je schopný sa o nás postarať.
No nebolo to záväzné, ja som si nevedela predstaviť byť tak dlho bez neho a po toľkých rokoch sama doma na konci sveta.. Neskôr sme sa na niečom pohádali, odišiel sa opiť vedľa k môjmu bratrancovi, no a keď sa vrátil, v izbe kde som vyrástla mi dal facku, zobral moju kreditku a kúpil si jednosmernú letenku na Miami zo slovami, že on odchádza šukať mexičanky a že chce polovicu peňazí, ktoré sme dostali ako svadobný dar.
O pár hodín chcel opäť vyskočiť tentoraz z môjho balkónu.