Jún 2018
Kráčam po streche a snažím sa rozpamätať, kedy som tu bola naposledy. Pravdepodobne to bolo behom januára maximálne začiatkom februára. Bolo to obdobie, keď bolo stále všetko veľmi čerstvé.
Na začiatku som zvykla chodiť na miesto juhovýchodne, vpravo vedľa únikových dverí. Bolo dva týždne po hurikáne, obdobie, keď som sa tu vrátila úplne sama zo Severnej Karolíny. Zo začiatku som sedávala na zemi, chránená nízkym múrikom a každý deň som sa posúvala viac a viac až som sa ocitla na okraji rímsy kde som mohla úplne hladko spadnúť z jedenásteho poschodia.
Vždy som sa veľmi bála výšok, no v tomto období to bolo posledné z čoho som mala strach. Nedávne okolnosti a stála bolesť mi vzala všetku nádej a silu na to, aby som i keď len podvedome niečo plánovala.
Bola som tam iba sama so sebou, pozerala do diaľky a nad ničím som nepremýšľala.
Asi po prvý raz v živote.
Sedela som tam a bez toho, aby som to vtedy vedela, nevážila som si samú seba, neľúbila som sa. Bolo mi jedno či sa mi niečo stane, keď sa pošmyknem a spadnem. To bolo obdobie keď som tu bola sama, po prvý raz, bez neho.
Potom som sa presunula oproti na západ, to bolo v čase keď tu býval Chris. Zvykli sme chodiť sem, ani neviem prečo asi to bol jeho nápad, strecha bola veľmi veľká.
V jeden večer sme sledovali dievča, ktoré sa skrývalo za robotníkmi a myslelo si, že ju nikto nevidí, trénovala tanec s kruhmi a nahrávala sa pritom na mobil.
Všetko bolo úplne iné ako dnes, parkovisko bolo iné, bolo totiž z jednej strany zatvorené, parkovali tu iné autá, počasie bolo iné, ja som bola iná.
Asi o mesiac som sa opäť neplánovane presunula a to na severnú stranu.
Bolo to tri dni po (poslednom) súde. V ten deň som spoznala Clinta. V našom prvom rozhovore som mu opisovala strechu a to aké je to úžasné miesto. V ten istý deň, potom čo som prišla domov z práce, sme sa pohádali s B, pretože sa mi hrabal v Applewatch, ktoré som v práci nosiť nemohla a urobil mi scénu kto je do pekla Clint. Vtedy mi nedošlo, že podľa seba súdil mňa. No vďaka bohu som si už vtedy B po tom všetkom nevážila. Tak som sa po tej hádke v ten istý večer stretla s Clintom. A taktiež s B. Pekne všetci traja. Síce som sa predtým sem-tam obzrela no hlboko vo vnútri som neverila, že ma B bude hľadať. Tak som sa po čase uvoľnila a užívala si ďalší príjemný rozhovor s Clintom. Vo chvíli keď som sa na niečom zasmiala, som ho videla prichádzať z únikových dverí. Podcenila som ho. Neviem ako ma to vtedy napadlo, no jediné čo som Clintovi vravela bolo: ,,Nepovec svoje meno. Za žiadnu cenu nepovec ako sa voláš. ‘’ B mi totižto Clintové číslo hneď vymazal a vedela som, že ak sa dozvie, že je to on bude veľmi zle. V očiach mal čiernu tmu ako som už pár krát predtým zazrela, tep mal zvýšený čo som vedela podľa toho ako sa zmenilo jeho tempo rozprávania. Robila som sa akože nič, že sme sa len s teepkom náhodne stretli na streche a podala mu rýchlo fajku. No bála som sa. Clint pochopil, že je tam navyše a vybral sa na odchod. Len čo zavrel dvere, myslela som, že je po mne. No síce som tomu nikdy nepochopila, ale vďaka bohu mu dodnes nedošlo, že to bol Clint.
Vravel len: ,,ten dude bol čudný’, vzal si fajku a ja som si neuveriteľne vydýchla.
V ten večer sme skončili v posteli a ja som si stále myslela, že on je ten pravý a že čo to do pekla stváram.
Že je to moja vina.
Takmer presne o mesiac po ďalšej hádke (vtedy som ešte nevedela, že poslednej), som ušla znova na strechu a presunula som sa od únikových dverí na druhú stranu strechy. Bolo to po prvý raz keď som B prestala dôverovať a bála som sa, že ak by ma našiel, mohlo by sa to skončiť katastrofálne. Prvý krát od kedy som začala sedieť na rímse som sa necítila bezpečne, bála som sa, že by ma mohol štuchnúť dole a nenávidela som sa za tie myšlienky.
Nechápala som ako ma to mohlo vôbec napadnúť. No aj tak som si sadla radšej na zem.
Keby som sa nepresunula, nevidela by som tie krásne svetielka. Výhľad zo strechy som poznala dokonale a hneď som si všimla, že toto bolo nové. Bolo pár týždňov pred Vianocami a ľudia už mali nádherne vyzdobené domy. No toto neboli len domy. Bola vyzdobená celá ulica. Z výšky som videla ako sa tam promenádujú autá. A tak mi napadlo, že to musí byť niečo naozaj zaujímavé, keď sú ľudia ochotný stáť preto v rade. A večer. A Američania.
Tak som sa tam sama v noci vydala. Neplánovane sa mi ozval Clint, že wyd, a nakoniec sme sa tam stretli spolu. Bolo to prekrásne. Obyčajná ulica s rodinnými domami akých tu sú tisíce. No táto ulica mala každý jeden dom a záhradu ohromne vyzdobené. Všetko svietilo a žiarilo. Bolo to vôbec po prvý raz, čo som obdivovala Vianočnú výzdobu bez punču a v žabkách. Bez toho, aby za nechty zachádzajúca zima ničila tú krásu a hnala nás do tepla. Vonku bolo asi 23’C, my sme sa (jediný) prechádzali po tej krásnej ulici, obdivovali tú námahu ľudí, zatiaľ čo sa B balil a chystal na odchod bez rozlúčenia.
No a teraz som tu opäť. Sama.
No sakra, normálne sa tu bojím byť, pretože viem, aké jednoduché je spadnúť dole. Je to snáď po prvý raz v mojom živote čo sa o seba bojím. Čo sa ľúbim. Nechcem, aby mi ktokoľvek ublížil.. alebo aby sa mi čokoľvek.. aby mi ktokoľvek ublížil.
Môžu ma nerešpektovať to nebolí, viem, prečo to robia a že nakoniec som to ja čo im pomáha zbaviť sa strachu. Ale už nechcem nikdy nikomu dovoliť, aby mi ublížil.
No a jediný kto mi môže ublížiť som ja.
Nemusím si vybrať nové miesto, nemusím sa vyhýbať minulosti, západu, juhu, miestu kde som bola s Chrisom či miestu kde som sa bála B. Môžem byť kdekoľvek len chcem byť, pretože som v prítomnosti a to znamená, že si nemusím vybrať miesto a odísť niekam, kde mi nebude nič pripomínať čo sa na tom mieste odohrávalo.
Už nie. Dnes môžem byť všade, dnes môžem byť všetko.