Život je vlastne celkom fajn.
Je tretí jún dvetisíc osemnásť.
Minulý rok mal môj ocko päťdesiatku. Neviem presne kde som bola a čo som robila, no bola som niekto úplne iný. Verila som, že žijem svoj sen a nevedela som aké peklo na mňa čaká a že sa mi stane to čo som si nedokázala predstaviť ani len v tom najhoršom sne.
Dlho som premýšľala ako začať.
Minulosťou? Vysnívanou budúcnosťou?
Dať na papier moje najhlbšie želania a túžby, ktoré sa nikdy nevyplnili?
(Som prekvapená koľko slov mi stále behá po rozume vzhľadom na to, že som sa ,,konečne’’ dostala do štádia, keď premýšľam mostly v angličtine. Preto mi prepáčte všetky gramatické chyby.)
Ale späť k forme.
Síce som vyštudovala filmovú školu, nechcem nad týmto premýšľať ako nad ďalším projektom resp. vytvoriť niečo čo musí podľa Aristotelovej poetiky zaručene fungovať. Veď nemám ešte ani len začiatok a dúfam, že som daľeko od konca. A možno to čo som si myslela, že je katastrofa, bol len bod obratu a tá skutočná katastrofa na mňa ešte len čaká. Ako ma čakala po Petrovi i keď som bola presvedčená, že po ňom nič horšie prísť nemôže.
Takže si ako formu volím Dogmu 95.
Žiadny herci, žiadne ateliéri, pekne bez make-upu či osvetlenia. Všetko len tak ako sa to tlačí von. Prirodzene. Myšlienku po myšlienke. Spomienku po spomienke. Spojitosť časom určite nastane a kto chce sa dovtípi a kto nechce...
Staré dobré cliché - láska. Všetko od srdca. No nie tak ako v tých hrozných na city určených reklamách, ktoré nám neustále ponúkajú lepšie zajtrajšky a lacné recepty na šťastie. Skutočne od srdca. Pretože ja nič neponúkam a nič nechcem. Nepotrebujem nikoho manipulovať, presvedčiť či dostať uznanie, ľútosť alebo obdiv.
Odpustila som sama sebe a to je najdôležitejšie a najcennejšie.
Koniec katastrofy.
Som v parku, v mojom obľúbenom parku, kde chodím vždy keď..
Keď som šťastná, keď som smutná, keď sa cítim aktívna i lenivá, keď ma bolí hlava alebo šťastím len tak prekvitám, keď som milovala i bola zranená, keď spotená vytrvalo behám alebo sa len elegantne prechádzam s Briggitte.
Vytvorila som si tu domov. Jedno miesto, stovky rôznych chvíľ a emócií.
Mám to tu blízko, je to hneď za domom no napriek tomu to tu takmer nikto nepozná.
Je to tu nádherne. Veľmi veľa stromov a pálm obklopujúcich cestičky, takže tvoria príjemný tieň, čím robia toto miesto (na Miami veľmi ojedinelé) obývateľné i cez deň, tak že sa tu dá fungovať aj počas dňa a človek nemá pocit že sa taví za živa.
Ako včera na pláži.. 🤦🏼♀️
Rozmaznaná Slovenka, čo sa snaží pôsobiť zaujímavo? Veď kto by už nemiloval 365 dní slnka, pláže, oceánu a ...
Ehm. Ak mi nebudete dôverovať, nič z mojich viet nebude dávať zmysel.
Viem, že žiadam viac než veľa, dnešná doba priam vyžaduje nikomu nedôverovať. Každý deň mi niekto pripomína, aby som nikomu nedôverovala.
No ja naozaj nič nechcem. Len to dať všetko von. Z môjho uhla pohľadu. Moje pocity a moje emócie. Preto ak si to chcete naozaj prežiť, skúste to.
Je 4:03 Atlantického času a približne pred piatimi minútami sa stala krásna udalosť. Briggitte sa náhle rozbehla za mačkou, no keďže je presne z tohto dôvodu istená na vodítku, zastavila sa na pol ceste. Mačka ako správna šelma zastala, očami preskúmala terén predtým než šla urobiť ďalší krok, v čom som si všimla, že má v papuli nejakého tvora. V rovnakej chvíli sa jej jašterica vymámila zo zajatia a utekala a utekala hlava nehlava, zachrániť sa.. rovno ku mne!
No a to je vlastne koniec, nič extra sa pochopiteľne nestalo. Vyšplhala sa na strom o ktorý som sa opierala a ,,len’’ si tá mala potvorka zachránila život.. A to bolo krásne.
A ešte počas prechádzky Briggitte starší pán nečakane ponúkol vodu, čo ma milo prekvapilo a že som si ako stále po búrke uvedomila, že život je vlastne celkom fajn.
Namaste.
Comments