Týždeň po tom čo som sa vrátila na Slovensko mal môj ocko veľkú oslavu 50tich narodenín. Bolo pre mňa veľmi ťažké aklimatizovať sa po 6tich rokoch doma, predovšetkým z dôvodu, že som nemala poňatia, ako dlho bude trvať až dostanem víza. S B sme boli v kontakte každý deň. V rovnaký víkend ako boli oslavy mal ísť z Miami do Myrtle Beach v Severnej Karolíne na americkú verziu našej svadby. Áno americká svadba bez nevesty.
Dnes ma to už neprekvapuje.
Len čo prišiel k rodičom písal mi, ako to tam nemôže vydržať, že je tam hrozný bordel a ako ho každý ignoruje. Že ma miluje a nevie si bezomňa predstaviť život. Snažila som sa ho povzbudiť a v kútiku srdca som dúfala, že si ma po tomto bude konečne viac vážiť.
Na Slovensku som predala auto a všetky úspory som mala na spoločnom účte. Keď som odchádzala z USA chcela som si to previesť na svoj účet, no vyčítala som si, že budem pokrytec keď toľko bojujem o dôveru a nakoniec mu predsa len veriť nebudem. Že budem ako všetci ostatní, ktorí mu neverili. Chcela som mu dokázať, že v neho naozaj verím.
V nedeľu šoféroval domov a takmer celých 10 hodín sme spolu volali. Všetko bolo fajn. No a v pondelok som na účte našla -580$. Okamžite som mu volala čo to má znamenať, na čo ma upokojoval že o tom vie, že je to len chybná transakcia, že už volal do banky a peniaze nám vrátia. (Čo si dopekla myslel???!) síce som tomu nemohla veriť, no chcela som mu veriť. Tak som to zatiaľ nechala tak. No a peniaze neprichádzali ani po týždni a začali sme sa hádať. Kričal, že už mi raz povedal že nám peniaze vrátia a že to predsa nebude zo dňa na deň. Potom mi to došlo.. chcel sa ukázať pred rodinou a zaplatil celú večeru.. v tom čase som bola v kontakte s jeho bratom a keďže sa B so mnou nebavil hovorila som s ním. Hej nevieš kde tvoj brat cez víkend minul 580$? Povedz mi pravdu, zaplatil celú večeru?
Adoptovaný pokrvný bratia, Kain a Ábel, nemali nikdy bratský vzťah a jeho brat mal na mňa zálusk preto využil každú možnosť ponížiť svojho brata. Povedal, že večeru platil on a vygooglil že transakcia bola uhradená v striptízovom klube v Myrtle Beach.
Myslela som si, že sa mi sníva.
Bol sotva týždeň čo som odišla a môj ešte nie ani rok nový manžel minul peniaze, ktoré nemal na bordel a ešte mi tak primitívne klamal???
Po tom čo som sa to dozvedela som mu volala a opäť sa snažila dostať z neho pravdu. Vrieskal po mne že bol na večeri s jeho kamarátom. Aká večera pre dvoch stojí 580$ v Myrtle Beach? Že mali sea-food. Okej a čo presne ste mali?
Nakoniec som to nevydržala a povedala mu, že viem, že bol v bordeli. Vrieskal no a čo, stretol som starého kamoša a bolo mi ľúto, že nebol na mojej svadbe tak mi urobil dodatočnú rozlúčku zo slobodou. Ktorú si platil ty?! A z mojich peňazí?! Nemrzelo ma, že bol v bordeli. Sama som ho na narodky zobrala do Zlatého stromu.
Mrzelo ma, že mi klamal. A ešte k tomu tak strašne primitívne..
Skladal mi telefón, vinil ma a urážal. O niečo neskôr sa chcel opäť zabiť (upozorniť na seba) a poslal mi fotku s liekmi a správou zbohom.
V ten deň som sa spojila s jeho rodinou a jeho brat mi povedal, že čo sa čudujem, že ľudia s bipolárnu poruchou osobnosti to robia bežne.
Netušila som čo je to biopolárna porucha osobnosti. Domnievala som sa, že všetko jeho čudné správanie pramení z toho, že bol adoptovaný a taktiež po pár googleniach mi na neho sedeli znaky hraničnej poruchy osobnosti. Jeho rodičia, mi vraveli, že mali s B dohodu, že mi pred svadbou musí povedať, že má bipolárnu poruchu. B to však nikdy nechcel priznať a od kedy bol oficiálne dospelý prestal brať lieky a samozrejme mi nikdy nič nespomenul.
Veľmi som ho ľúbila a bojovala. Preto ma to v kútiku srdca upokojilo. Cítila som sa ako hrdinka, že mu pomôžem a naša láska ho - nás zachráni. Že nás to upevní a budeme silnejší než ostatný. Začala som preto chodiť k psychologičke, aby mi dala návod, ako sa mám k nemu správať. Myslela som, že to naše manželstvo zachráni. Bola som ochotná urobiť všetko preto, aby sme boli šťastný ako na začiatku.
Namiesto toho, som však na sedeniach zachraňovala samu seba. Pomaly mi dochádzalo prečo som sa vlastne vydala a že si ma B neváži preto, pretože som si ja sama nikdy nevážila samu seba.
Otvorila som staré bolesti a traumy a pochopila som, že to ja nerešpektujem samu seba ak dovolím komukoľvek ubližovať mi.
Zo dňa na deň som pochopiteľne nič nezmenila, boli to týždne malých krôčikov, ktoré ma posunuli k zmene.
Po necelých troch mesiacoch na Slovensku som konečne dostala víza a rozhodla som sa odísť do USA. Nie ako niečia manželka, ako samostatná, silná, nezávislá, nová osobnosť. Bolo to doposiaľ to najťažšie čo som v živote urobila. Môj otec mal prednedávnom infarkt, mamku som videla v bezvedomí po páde na lyžiach, brat mal maličkú dcéru, ktorú som túžila poznať.. v tom čase som už 6 rokov bývala 8 hodín od domova, preto som si vedela vážiť každú chvíľu a moment prežitý v kruhu rodiny a moment bezstarostí o jedlo či nájom.
Plánovala som urobiť najväčší krok a keďže som nikdy nerobila kroky späť, vedela som, že sa len tak nikdy nevrátim.
Počas cesty do USA sme sa s B pohádali, pretože nemal žiadne peniaze na nájom, ktorý mal platiť následujúci deň. Bola som sama na Lisabonskom letisku s nočným medzipristátim 14 hodín, pretože som šetrila každú korunu, ležala som na sedačke a unavená som sa snažila nezaspäť, aby ma niekto neokradol - keď mi do telefónu povedal, že ani nemám chodiť.
Potom čo som pristála, ma vyzdvihol na letisku a povedal mi, aby som sa poďakovala jeho tete, ktorá ,,nám,, zachránila život, pretože zaplatila nájom. V byte ma čakalo ďalšie prekvapenie v podobe hrozného smradu, splesnivených lasagní, ktoré som mu navarila ako posledné jedlo pred troma mesiacmi a neskutnočným bordelom. Žiadne jedlo, ani len olej, žiadne peniaze.. Bola som znechutená, netrvalo ani niekoľko hodín a pohádali sme sa.
Druhý deň ma vymkol na chodbe, pretože som po ďalšej hádke utiekla bez kľúčov z bytu no a v tretí deň v nedeľu, sme po kostole prechádzali okolo obchodov kde mal každý druhý ceduľku v okne: we are hiring. Bola som strašne sklamaná a vyčerpaná.
Opäť sme sa na niečom pohádali, tesne pred domom som vyskočila z auta a keď som prišla domov opäť ma vymkol na chodbe. 15 minút ma tam nechal stáť, kričať a plakať. Keď konečne otvoril, v rukách držal môj kufor a vrieskal, že odchádza.
Kričala som, že nech si robí čo chce, ale nech mi prestane brať moje veci a energiu. Začali sme sa naťahovať o kufor, mimo toho mi kopol do mojej najdôležitejšej materiálnej veci - fotoaparátu. Skončili sme s kufrom na zemi, nakoniec mi ho vytrhol, zobral kľúče z môjho požičaného auta a odišiel. Napísala som mu správu, že ak mi nedonesie späť auto, zavolám políciu. Odpísal mi: Do you wanna play with police? ok we will see.
Vyčerpaná a zúfalá som šla v šatách do sprchy. V sprche som plakala a cítila hroznú bolesť a sklamanie. Bola som v cudzej krajine tretí deň a všetko bolo oveľa horšie než som čakala. Po chvíli som z kúpeľne počula zvuky. Myslela som si, že sa vrátil ako sa zvykol a nastáva fáza ľútosti. No zrazu som počula, že sa s niekym rozpráva. Prišiel do kúpeľne a povedal mi, že si mám dať niečo na seba. V popratanej obývačke na mňa čakali dvaja policajti. Pozrela som na neho a pýtala sa čo to preboha urobil. Veď len pred troma dňami som konečne dostala po vyše než roku papiere a akýkoľvek čin to mohol ovplyvniť. B sa mi vyhýbal pohľadom, neodpovedal mi. Policajti sa ma pýtali čo sa stalo, prečo som plakala a napokon či som udrela svojho manžela.
Myslela som, že sa mi sníva. Samozrejme že nie! Čo je to za absurdnosť?! No bohužiaľ, ak v USA jeden z partnerov zavolá na druhého políciu z dôvodu domáceho násilia, je takmer isté, že toho druhého zatknú. Bolo jedno, že B za mňa orodoval, že sa nič vážne nestalo, že nedovolí, aby ma zobrali až nakoniec kričal, že si to všetko vymyslel. Policajti boli veľmi milý, bolo im to všetko jasné, ja som sa nebránila len som plakala a oni sa mi ospravedlňovali, že je to bohužiaľ zákon a oni to musia urobiť. Všetko bolo nahrané a nakamerované, nebolo cesty späť. B vrieskal, že platí ich dane bol extrémne drzý a musela som ho ukľudňovať, aby nezatkli ešte aj jeho. Vysvetľovali mi, že je to postup, pretože v normálnom prípade obeť berie všetko späť, pretože sa ľudia boja, že násilník ich za tento čin potrestá a nechcú veriť, že to bolo také vážne. Že ak by násilníka nezobrali na 90% sa to skončí tak, že len čo polícia odíde a násilník obeť od zlosti zabije. Tak som sa v roli násilníka ocitla v Miamskom väzení. Štvrtá noc v novej krajine. Bolo to niečo strašné. Nebola som duchom prítomná, pretože by som sa zbláznila od toľkej neprávosti. Fungovala som doslova na autopilot. Odpovedala som, presúvala som sa, robila som čo mi kázali. Nemyslela som. Nejedla a nespala. No vedela som, že musím byť silná. Že ak začnem premýšľať, zrútim sa. Vedela som, že som nič neurobila. Jediné na čo som myslela bolo dýchanie. Predstavovala som si každý nádych a výdych, ktorý som v tú noc urobila.
Druhý deň som bola vonku. Mala som súdny zákaz priblížiť sa k môjmu manželovi na niekoľko metrov pod podmienkou okamžitého zadržania v prípade porušenia podmienky.
V celom Miami som nepoznala nikoho. Ale že naozaj vôbec nikoho. Napokon ma vyzdvihla jeho teta, ktorá mi zabezpečila azyl.
B jej a jeho rodičom povedal, že sme sa hlasno hádali a to susedia na nás zavolali políciu. Nemusela som im nič vysvetľovať, všetci a hlavne jeho rodičia ho veľmi dobre poznali. Jeho mama mi neskôr vravela, že sa jej ako dieťa pokúsil urobiť niečo podobné a že mu odvtedy nikdy neverila.
O pár dní na to sme spolu utekali do Severnej Karolíny pred hurikánom Irma. Riskovala som 14 hodín v jednom aute s ním, že ma môžu kedykoľvek zatknúť. Hovorili totiž, že hurikán je vážny a ja som chcela byť radšej vo väzení ako mŕtva. Nemala som na výber. Nikdy predtým som nič podobné nezažila, nemala som poňatia čo sa môže stať.
No a po pár dňoch v Severnej Karolíne, po niekoľkých ďalších hádkach som z neho dostala, že ma podviedol. Najprv len tak opitý v Prahe, no a potom tesne pretým než som prišla do USA. Pretože sa vraj pri mne necítil ako chlap. Že to bola vlastne moja vina. Tak pretiahol najškaredšiu, najlacnejšiu, tučnú mexičanku o ktorú by som neoprela ani bicykel.
A o dva / tri dni potom čo to urobil, druhého augusta, mi napísal túto správu:
No a nakoniec, potom čo sa mi tam priznal odhodil svadobnú obrúčku zo zlata obrúčok mojich starých rodičov do rieky a ja som sa po hodinách váhania skočiť a hľadať ju rozhodla, že už toho bolo dosť. Že už nemienim naprávať jeho chyby. Že už stačilo.
Druhý deň som sa vrátila úplne sama späť do Miami. Bolo po hurikáne.
B. sa po mesiaci ešte skúsil vrátiť, no už bolo neskoro. Zobrala som prvú podradnú prácu v reštike, ktorá mi platila účty, začala som chodiť na strechu a písať, našla som si pár známych no a hlavne som sa konečne postavila sama za seba a už som mu nedovolila ubližovať mi.
Bình luận