top of page
  • Writer's picturekalfa

Štvrtá kapitolka. Americký sen.

Updated: Oct 14, 2019

08. februára odišiel s mojou kreditkou vo vrecku. 

No nechcel, nikdy sa v skutočnosti nechcel vrátiť do USA, miloval moju rodinu, pretože ako stále opakoval, prvý krát mu niekto ukazoval lásku a zaujímal sa o neho. Mal sa u nás dobre, pohodlne, mal všetko. Lásku, pohodlie, zázemie, slávu, pozornosť.. Všetci sme to prežívali veľmi ťažko. Ale on asi najťažšie. Keď sa lúčil s mojou babkou, zo slzami v očiach mu vravela: ,,Bože chlapče ktovie či ťa ešte niekedy uvidím.'' Vtedy mi nenapadlo, že by to mohlo byť z dôvodu, že by sa už nikdy nemal vrátiť k nám domov.. 

Vtedy som už tušila, že s B. niečo nie je v poriadku. No stále som to však dávala za vinu jeho biologickým i adoptívnym rodičom. Googlila som rôzne články o adoptovaných deťoch i o tom ako si človek nie je schopný vytvoriť vlastnosti, ktoré boli v bábätkovskom veku zničené.. Stále som sa na neho pozerala s ľútosťou, že ho niekto hneď po narodení odhodil a že mu jeho adoptívny rodičia nedali dostatok lásky ako zvykol hovoriť.

Myslela som si, že má hraničnú poruchu osobnosti, nakúpila som si knihy, robila som všetko preto, aby som mu porozumela a aby som mu bola oporou i priateľom a aby sme to spolu zvládli.

Síce si prácu nenašiel, byt tiež nie, 16. marca som za ním vycestovala, zatiaľ len na 90-dňovú Estu, ptž moje papiere boli stále v procese vybavovania. Prvú noc sme spali v hoteli, ktorý som platila opäť ja, druhý deň sme sa nasťahovali do bytu, ktorý som financovala z peňazí, za ktoré som si plánovala kúpiť skúter.


No opäť som bola veľmi ohľaduplná a tolerantná, veď chudák chlapec tu bol len mesiac, musím byť predsa realistka. Všetko bolo relatívne fajn, až na to, že sme nemali peniaze takmer ani na chleba. Boli sme šťastný, nemali sme nábytok, nemali sme posteľ, nemali sme príbor, pohár ani panvicu. Mali sme nafukovací matrac, ktorý počas noci stále vyfučal a zobudili sme sa na zemi.  Ale boli sme v Miami, boli sme prvý raz konečne samy, milovali sme sa a ja som verila, že všetky začiatky sú ťažké, a že urobíme všetko preto, aby sa to rýchlo posunulo.





B začal pracovať na polovičný úväzok ako inštruktor plávania. No nebolo to bohviečo, nájom bol 1300 a on zarobil nejakých 500.. Na druhý nájom mu dal brat.. 



Ja som pracovať nemohla a odmietla som riskovať prácu na čierno, nechcela som nijako ohroziť moje víza. Miesto skútra som si na narodky kúpila bicykel, užívala si Miami, starala som sa o byt a každý deň som varila. 


Na Veľkú Noc, nás prišli navštíviť jeho rodičia. Týždeň som varila, piekla, maľovala vajíčka..  No oni to nebrali nejako vážne, miesto toho sa Brady hádal s jeho bratom, nadávali si.. no a rodičia.. to ignorovali a pili.. posledný večer sme sa všetci pripili. Brady reval na zemi, že nevie odpustiť jeho mame, že ho v detstve dala do polepšovne a vyčítal jej, že mu neverila, že ho tam vraj niekto obťažoval. Na čo sa ona tvárila, ako ju to mrzí, a len čo na chvíľu zmizol z dohľadu, šepkala mi, že je to blbosť, že ho nikdy nikto neobťažoval. Neviem ako ma to vtedy napadlo, no celé som si to nahrala. Po prvý raz.

Po svadbe na Slovensku to bolo po druhý raz, čo som sa v jeho rodičoch opäť sklamala. Brady a jeho brat boli adoptovaný a ja som si vždy myslela, že sú to hrdinovia. Ale potom ako mu Karen hovorila, že mu verí a v momente čo odišiel to vyvrátila, mi ho bolo veľmi ľúto a verila som, že som naozaj jediná, ktorej na nemu záleží. Síce sa mi už vtedy snažila naznačiť, že s B nebolo vždy všetko v poriadku, v tom čase sme boli na vrchole našej lásky a ja som nebola schopná vziať si od nej nič, čo by na neho zmenilo môj pohľad. Miesto toho, som sa na nich hnevala a myslela si, že je to všetko ich vina. Že B je chudák, že nemal dostatok lásky a že som jediná, ktorá...

Opäť som dostala novú nádej a energiu, verila som, že má všetko zmysel a bola som ochotná  urobiť čokoľvek. Začala som pracovať (v jeho mene) pre Postmates, čo je to isté ako Uber Food. Šoférovala som bez amerického vodičáku, bez pracovného povolenia, bez klimatizácie v 40’C, 6-8 hodín denne v starom Volve od jeho brata. Brávala som si náhradné oblečenie, pretože som sa potila a.. proste to nešlo.. Raz za týždeň som sa rozplakala keď som mala donášku jedla, ktoré sme si nemohli dovoliť k vile na pláži s X6 na dvore. Myslela som na to, odkiaľ som prišla a že mám sama doma bávo. No hneď som si utrela slzy a pokračovala ďalej jazdiť, pretože som stále verila, že to všetko je len začiatok, verila som, že to raz bude stáť za to.


Moje turistické víza sa blížili ku koncu a 13. júna som sa musela vrátiť na Slovensko.  Celý týždeň pred odchodom som mu varila ako Eva vo Vyprávěj, mrazila mu pirohy, guláše, fazuľové polievky.. Nakúpila zásoby jedla minimálne na mesiac, upratala a na poslednú večeru sme mali lasagne a muffiny.

Odchádzalo sa mi neskutočne ťažko. Nevedela som ako dlho to bude trvať, už sme vybavovali papiere takmer rok a stále sme nevedeli na čom sme. 

Na letisku to neskutočne bolelo. Bolesť bola fyzická, vyliala sa na mňa láva, strelili ma pištoľou, trhal ma pes. No všetko to bolo potlačené vierou a mňa ani len nenapadlo, že je to preto, že je to začiatok konca. 

221 views0 comments

Recent Posts

See All

Comments


Commenting has been turned off.
bottom of page