top of page
  • Writer's picturekalfa

Šiesta kapitolka. Nothing just happened.

Updated: Oct 14, 2019

18.september 2018


Za svojich dvadsať-šesť rokov som si prešla pomerne veľkou transformáciou. Trištvrtinu života som bola tučná, povolaním dcéra, bez štipky sebavedomia a akéhokoľvek úspechu. Z toho vyplývajúc tiež žiadna self-láska či self-rešpekt.

Vlastne ešte donedávna som nemala ani len poňatia, kto vlastne som. Bola som len zmätená, hľadala som sa a neraz som stúpila niekde úplne inde.


Veľmi som ho ľúbila.

Jeho oči, pery, vlasy, smiech, vôňu, gestá, pohyby, nálady, to ako hovoril a ako sa správal na verejnosti, aký bol ku mne, ako jedol morské plody, ako sa obliekal, ako ho iritovalo pokrčené oblečenie, ako sa smial, ako sa ma snažil rozveseliť, ako sa ma dotýkal, ako ma miloval.. Aj to ako mi sľuboval, že všetko bude inak.

Spomienky a pero P je to to najkrajšie čo mi B zanechal. Vedel ma rozveseliť i rozplakať od dojatia. Bol na chvíľu ten najdokonalejší chlap na svete. Veď by som si ho inak nechcela vziať!

No dnes je to už všetko minulosť. Bol to len ďalší kúsok do skladačky života. Dávno som mu odpustila a snažím si uvedomiť chyby, ktorých som sa dopustila ja.


Nothing just happened.

Okrem toho, že som našla (technický) recept na šťastie Love. Train. Pray., som si uvedomila ako nesmierne dôležité bolo všetko to čo sa mi prihodilo. Bolo to vlastne to najlepšie čo sa mi mohlo stať.

Síce som už v lietadle na ceste do USA tušila, že je to začiatok konca, no stále som si to nepripúšťala. Vždy som mala nádej a verila som, že to dopadne dobre.

Po celom tom väzení, hurikáne a nevere, bolo pre mňa najťažšie rozhodnutie odísť zo Severnej Karolíny úplne sama späť do Miami. No vedela som, že jednoducho nemám inú možnosť. B síce vravel nechoď, no vzápätí sa so mnou opäť hádal a nikdy si úplne neuvedomil ako veľmi mi ublížil. Nechcela som sa rozísť, no tento vzťah bol toxický a udržiavaný už len z princípu. Ani jeden z nás už nebol šťastný. Prekročili sme všetky hranice.

Večer som si zbalila veci a poprosila ho o jeho staré Volvo. On ostával s rodičmi a ja som sa vydávala sama do Miami. Bez slova súhlasil a dal mi kľúče. Ďalšie ráno som ho ešte odniesla do plavčíckeho Guard house, kde sme sa spoznali a začali náš príbeh. Stretla som tam pár známych, ktorých som nevidela odkedy som tam skončila v 2015 a klamala som, že idem do Miami kvôli práci a B príde za mnou len čo dokonči sezónu na konci mesiaca.

B sa so mnou rozlúčil, sadla som do auta a on odišiel dnu.

Čakala som ešte pár minút, želala som si, aby vybehol a povedal presne to čo chcem počuť a ja ostanem, konečne si všetko uvedomíme a budeme silnejší a už si nikdy neublížime.

No nič také sa nestalo.

Tak som sa sama (s Briggitte) vydala na 10-hodinovú cestu v starom Volve, 1 122km do obrovského mesta kde som nepoznala ani len jednu jedinú osobu. Len čo som vyrazila začal hrať ten song od Logic - I Don't Wanna Be Alive, a ja som dostala hrozné nervy, že čo to je do riti so song, práve teraz a v tejto ťažkej chvíli potrebujem povzbudiť a nie dať sa ešte viac dole. Tak som prepla stanicu a s úsmevom a odhodlanosťou som vyrazila.

Nemyslela som na to, čo ak dostanem defekt, ani neviem či som vôbec pod kufrom mala rezervu (a to som si v normálnej situácii stále vedomá) alebo čo budem robiť ak sa mi to staré večne pokazené Volvo pokazí niekde v Georgi na pol ceste..

Proste som vedela, že všetko čo má prísť zvládnem. Všetko. Vedela som, že najhoršie mám za sebou. Teraz už určite. Sama v celých Spojených štátoch. Nielen v krajine - no na celom kontinente. Bez dokonalej angličtiny, bez práce, bez rodiny, bez priateľov, bez známych, bez peňazí, bez domova.. Nájom 1200 $, jedlo, poistky, služby a vôbec všetko omnoho drahšie.. Ale to najhoršie bolo, že som si s každým km čo som sa vzdialila od B uvedomovovala, že je koniec. Definitívny koniec.

Po ceste som mala pár pádov, vyplakala som sa a s každou slzou sa mi uľavilo.

A nakoniec, v kútiku srdca som sa začala tešiť. Konečne mám papiere, môžem pracovať, budem v Miami! Tak dlho som sa na tú chvíľu čakala!

Bolo po hurikáne. Palmy boli zničené, no všetky budovy stáli. V byte bol smrad, pretože niekoľko dní nebola elektrina, jedlo bolo pokazené, bylinky mi vyschli.

Vyniesla som kufor, vybalila, upratala, počúvala hudbu, tancovala, smiala sa a plakala.

Cítila som sa, ako keby som vyšla na Téryho chatu a zložila si z pliec ten ťažký ruksak. Zaspala som šťastná. Zo všetkého najviac som sa bála rána a toho, ako sa v našom byte zobudím sama bez neho. Rána boli totiž najkrajšie. Ráno sme sa nehádali. Boli sme na seba najmilší.

Nakoniec to nebolo vôbec také zlé, zobudila som sa na budík, obliekla sa a šla do kostola (v tom čase to bolo iba preto, pretože mi to jediné miesto pripomínalo domov). Neskôr som doma premiestnila nábytok, lepila fotky na stenu, rozposielala životopisy..

Začala som ešte viac športovať a meditovať a po dvoch týždňoch hľadania poriadnej práce som sa s vysokoškolským diplomom zamestnala ako servírka v sushi reštaurácii 5 min. od domu. Nebolo to ľahké, pretože som bola zvyknutá pracovať v našej rodinnej reštaurácii kde som bola šéfkou ja. No nemala som na výber tak som všetko bez slova tolerovala. Nepohodlné topánky, zákaz jedenia, žiadne sushi v čo som naivne dúfala, 10 hodinové šichty, bez minúty sedenia, ani keď bola reštika prázdna, mobil odovzdať hneď po nástupe do práce manažérovi, ktorý len hľadal dôvod na kritiku no a nakoniec žiadne extra peniaze.. Americký sen.

Nothing just happened.

Po pár dňoch som tam spoznala milú, večne usmiatú, mladú kočku so Somálska, ktorá sa ešte doma vydala za Američana. Len čo sa presťahovali do USA, jej manžel ju zo žiarlivosti začal fyzicky napádať. Niekoľko rokov to tolerovala, pretože na ňom bola úplne závislá, porodila mu syna a len čo bol malý trošku väčší, zobrala sa s kabelkou v jednej ruke a s malým v druhej ruke od neho utiekla. Každý večer si po tom náročnom dni v reštike, objednávala Uber, aby mohla vyzdvihnúť malého z daycare a potom ovešaná taškami a s malým spiacim na ramene.. som si uvedomila, že na tom nie som vlastne vôbec zle, ale naopak, že môj život je v skutočnosti easy a môžem toho ešte veľa zmeniť.

Hodan sa mi stala najlepšou kamarátkou a obrovskou motiváciou.

Síce som už pomaly zisťovala kto som, no ešte stále som úplne nevedela čo je moje poslanie. O dva mesiace neskôr, mi Boh poslal do cesty môjho momentálneho priateľa. Aj vďaka jeho pomoci som konečne zistila čo a prečo chcem v mojom živote robiť.


Deväť rokov som študovala film.

Od malička som bola veľmi empatická, milovala som život, prírodu a ľudí. Snažila som sa chápať a nesúdiť. Hľadať krásu tam kde sa zdá, že nie je. No bohužiaľ (alebo vďaka Bohu?) v prvom ročníku na VŠ kde som študovala dokumentárnu tvorbu môj odbor zatvorili a ja som musela prejsť na hraný film. TV, hraný film a reklamy ma nikdy obzvlášť nelákali, chcela som zachycovať viac skutočnej reality a momentov, ktoré sú krásne samy o sebe a už sa nebudú opakovať. Nakoniec som školu skončila so štátnicou zo scenáristiky, síce som vedela, že zo mňa scenáristka nikdy nebude.

Nothing just happened.

Všetky pády a facky, ktoré som od života zatiaľ dostala, ma pekne krok po kroku len približovali k môjmu poslaniu: pomáhať ľuďom. Momentálne hlavne ženám, keďže viem ako myslíme, čo nás zraňuje, koľko máme sily a čo potrebujeme počuť.

Zanechala som rolu zakomplexovanej tučnej dcéry s bavorákom. Závislej na mienke ostatných. Koľko krát som si ako pubertiačka priala radšej nemať nič, no vyzerať dobre v šatách od číňana. Síce som mala viac peňazí ako všetci moji spolužiaci na všetkých mojich školách, no nemala som žiadne sebavedomie a tiež som bola už od základnej školy ďaleko od domu a od rodiny. Načas som prišla o všetko. Rodinu som si vážila vždy, no ďalej som pochopila, že síce sú peniaze nesmierne dôležité, nedokážu priniesť lásku, šťastie ani zdravie. Na tom všetkom sa musí pracovať.

Mohla som sa vrátiť domov teda do Prahy kde som už mala zázemie a pokračovať tam, kde som skončila, no to mi nestačilo.

Na miesto toho som v novej krajine využila to z čoho som mala najväčší strach – zo seba. Začala som veriť v prvom rade samej sebe, počúvať svoje podvedomie a svoje telo. Neviem ako, proste sa to konečne stalo, nastal čas. Všetko malo zmysel, všetko sa malo stať.

Puzzle.

Začala som opäť od začiatku ako nová silná osobnosť, pretože konečne viem kto som a čo je moje poslanie. Každý deň, i keď zatiaľ stále platím účty a.k.a Lyft driver (taxikárka v Miami), na tom krok po kroku pracujem. Všetko čo som doposiaľ zvládla mi dokázalo, že pokiaľ budem mať lásku a úctu k sebe samej, zvládnem všetko.


V Nálepkove, v Prahe, V Miami. Vo veľkosti S alebo XL.

Love. Train. Pray.

192 views0 comments

Recent Posts

See All

Comments


Commenting has been turned off.
bottom of page